CRADLE OF FILTH mal kedysi každý aspoň trochu rád. Príbeh jednej z najosobitejších (v každom možnom význame) metalových formácií je však príbehom postupného pádu do (pod)priemeru. K rutinnému udržovaniu imidžu na pomedzí „škandálnosti“ a módneho fashion-goth mainstreamu sa pridala klesajúca kvalita „artworku“ (porovnajte puntičkársky obal „Dusk And Her Embrace“, provokujúci cover vrcholného diela „Vempire“ či znekľudňujúci svet bookletu „Midian“ s „Bitter Suites To Succubi“ a jeho nasledovníkmi) a v neposlednom rade zmeny v personálnom obsadení. To dnes číta umelcov druhej muzikantskej ligy, vedených tučnejúcim Dani Filthom, ktorý je na smiech, nech si obuje topánky s akokoľvek vysokým podpätkom. O jeho odchádzajúcom, nenapodobiteľnom hrdle škoda hovoriť.
Časy, keď v CRADLE OF FILTH odvádzali služby prvotriedni žoldnieri Martin Powell, Nick Barker či Les Smith sú dávno preč, kritériá pre nábor do upírskej armády sa odvtedy zredukovali na ochotu navliecť sa do kostýmov a udržať nástroj (nie, CRADLE OF FILTH skutočne nevedia hrať príliš dobre, ich povestné „deathmetalové“ koncerty môžete zažiť aj dnes). Paradoxom je posledný mohykán Adrian Erlandsson, bubeník znekľudňujúcich, žánre prekračujúcich i budujúcich AT THE GATES, ktorého ťapkanie na bicie v „kolíske hnusu“ je len trpkým odleskom dávnej štýlotvornosti.
Napriek tomu je „Thornography“ po dlhej dobe dobrý album. V prvom rade preto, že CRADLE OF FILTH definitívne rezignovali na black metal. Dani Filth môže byť arogantný trpaslík, ale idiot nie je: jeho družina je práve dnes na vrchole popularity (i keď hlavne tej „detskej“), zbytky svojho zomierajúceho (ale stále osobitého) hlasu už nekladie na oltár čierneho kovu, ale naopak, prifarbuje do len jemne gotikou načuchnutého heavy metalu, žánru nepýtajúceho si extrémy, ba naopak. Našťastie na „Thornography“ sa CRADLE OF FILTH podarilo to, čo robí aj heavy metal znesiteľný: kvalitné melódie, nezriedka jednoducho „rockové“, akurát s decentne metalovým aranžmá. Ani so zvukom sa netiahlo na tenkú plochu rizika, absenciu razancie (príliš provokovať, ani rodičov, radšej netreba) do istej miery nahrádza producentská a aranžérska košatosť, prekrývajúca jednoduché, ale chytľavé kompozičné leitmotívy skladieb. Otázky vyvolané prvou zverejnenou skladbou „Dirge Inferno“, ktorá je jednoducho mizerná, na – pre novodobých CRADLE OF FILTH už tradične – nezmyselne dlhej doske umlčal fakt, že je sprevádzaná len zopár vyslovene nepodarenými kolegyňami. Naopak: kvalitná „apocalypticovská“ inštrumentálka „Rise Of The Pentagram“, „Lovesick For Mina“ s výborným refrénom, ale i „The Byronic Man“ s Ville Valom (ktorý znie na pár sekúnd takmer ako Garm) či „The Foetus Of A New Day Kicking“ s veselou gitarovou linkou a amorphisovským(!) spevom sú jednoducho výborné: chytľavé a odlíšiteľné od zbytku „teenage goth“ scény. Nie, ani „komerčných“ CRADLE OF FILTH si s nikým nepomýlite – porovnať prosím s HIM, ktorí sa neskoršou tvorbou úspešne zmiešali s x svojimi vlastnými nasledovníkmi. Briti si držia svoje trademarky: Dani si sem-tam pripomenie patentným zaškrečaním, majestátna Sarah Jezebel Deva sa vynára spoza hradby kláves, „kontroverzná“ tématika ostala, veď nikdy nezverejnený pôvodný obal si vyslúžil stop a postaral sa nahrávke o prvú reklamnú kampaň. Novinkou je teda hlavne variabilita vokálov a už spomínaná heavymetalová rockovosť.
Vtipný cover „Temptation“ od HEAVEN 17, kvalitné intro, odľahčená a svojím spôsobom veselá hudba, i to je „Thornography“. Easy listening, remeslo, „komercia“? Áno, ale na rozdiel od skutočne trápne zúfalého „Nymphetamine“ je novinka aspoň svieža, spevná a pestrá.
Paralely vidím s aktuálnou doskou MY DYING BRIDE a jej predchodkyňou. I keď obe kapely sú inde – „nevesta“ tápala stále v undergrounde a CRADLE OF FILTH v najhoršej etape svojej tvorby dosiahli najväčší úspech – majú čosi spoločné. Minimálne to, že v roku 2006 natočili dosku, ktorá spĺňa aspoň elementárne kritériá na „kvalitu“. Ak to Dani a spol. nehodlajú zabaliť, nech teda točia aspoň takého albumy.